Skladateľ Nikuša zbiera v horských oblastiach porevolučného (1905) Gruzínska ľudové piesne. Zostrený policajný režim dusí v mene všeobecného fenoménu strachu akúkoľvek činnosť. Nikova nevinná aktivita pritiahne nervného Leka, ktorý zamení želanie za utkvelú myšlienku, že Niko je spojka novej pripravovanej vzbury.

V tomto duchu ho aj predstavuje po usadlostiach, kde tlejú a uhasínajú pramienky protestov proti režimu. Leko je nadšený prejavujúcou sa pospolitosťou (súzvuk kruhu spievajúcich na trhovisku). Po očistnom vyspovedaní sa polícii z pripravovanej vzbury sa z mystifikácie stáva tragická dráma, plynúca k mrazivému finále, v ktorom sa zachráni len ten, ktorý to všetko tak nevinne a osudovo uviedol do chodu - mladý skladateľ.

Za záverečným putovaním na popravu autor vo fotografiách rekapituluje predchádzajúce zastavenia. Sugestívnu atmosféru dotvára dômyselná štylizácia (pochmúrnosť scenérie, sošné herecké prejavy, statické objektivizujúce zábery celkov...).