Výstava fotografky, která je – nebojíme se to tak říci – nejoblíbenější členkou československé Lomography komunity. Erika Grendelová je pro mnohé z nás inspirací. Pochází ze Slovenska, ale žije v Praze, kterou zná mnohem lépe než většina z nás.

Se svými analogovými fotoaparáty, jako je například starý středoformát Lubitel, se ráda toulá a objevuje krásná a tajemná místa, o kterých zřejmě my nemáme ponětí. O svých procházkách psala čtivé příspěvky na blog Lomography Magazine. Doprovázela je barevnými fotografiemi, mnohdy neuvěřitelně bravurně zvládnutými multiexpozicemi.

Vernisáž výstavy Mirrors se koná v pondělí 4. května od 19:00 v Galerii Analogue(Vlašská 10, Praha). Erika Grendelová (1986) o Erice Grendelové: „Učiteľka, amatér-fotograf, „lomographer“, komiksová žurnalistka a lektorka, spisovateľka… Priznám sa, že si ani neviem vybrať, kto vlastne som. Jedno je však isté, nie som profesionálna fotografka.

Lomografiou žijem, rada tvorím, experimentujem a často ignorujem pravidlá fotografie. Analógovú fotografiu som si vyskúšala ešte na strednej, ale vtedy ma chceli zviazať pravidlami, ktoré fotografiu robia neprístupnou či tajomnou pre ostatných. A tak som sa k foteniu na „analóg“ vrátila pred 5 rokmi, práve prostredníctvom lomografie, ktorá do môjho fotenia navrátila presne to, čo som potrebovala. Voľnosť, experiment, krásu, náhodu, vrstvy významov, vlastnú osobnosť, jedinečnosť.

A moje fotografie zachytávajú presne to. Momenty, ktoré sú pre mňa jedinečné, fotografie z ciest a pocitov, chvíle, keď som sama sebou a nepremýšľam toľko nad životom. John Berger povedal: „Seeing comes before words“, a o to sa snažím i vo svojich fotografiách. Najprv vidieť, poriadne sa rozhliadnuť a potom rozprávať a zaznamenať videné.

To ako sa dívame na svet je jedinečné a hoci by sme prežívali spoločne ten istý moment, každý by ho videl a zobrazil inak. To čo vidíme, v podstate len odzrkadľuje nás samotných a to ako vidíme svet. Keď obraz tvoríme, vystrihávame len fragment momentu. A ten fragment je svedectvom nášho pohľadu na svet. Pre túto výstavu som vybrala z mojich fotografií tie, ktoré pre mňa vyjadrujú esenciu lomografie.

Sú akýmsi zrkadlom, zrkadlom nepresným, rozbitým, poškodeným, smiešnym a predsa krásnym. Zrkadlom, ktorým preliezla Alica do nového, možno tak trochu neskutočného sveta. Sú to zrkadlá, ktoré vidím a cez ktoré sa na svet dívam.“